SachikoSutori

Súťaž 1.kapitola

Publikované 24.06.2014 v 07:00 v kategórii Tajomstvo farieb, prečítané: 209x

Toto je moja prvá poviedka takže dúfam ,že sa Vám bude páčiť :) Je o dievčati ktoré vidí aury a chalanovi, ktorý....

Bežala som po lúke,celej porastenej nádhenými kvetmi.Oproti

mne bežal nádherný chalan.Mal čierne vlasy a vlastne ,všetko

na ňom bolo čierne.Bol preto akýsi ... výnimočný (ani 

neviem, ako som na to prišla).Pomaly sme sa približovali a

naťahovali ruky... „Erika?Erika!”Nemôže ma nechať si 

dosnívať?...aby sme čo najkôr cítili toho druhého.Chytili

sme sa za ruky,hneď ako sme sa mali na dosah a jeho pery

pomaly začali hľadať tie moje.Už iba kúsok a mohli...

„Vstávaj, prídeš neskoro do školy,”kričala mama spod schodov.

Ešte chvíľu.„No tak,Erika.”Mama mi stiahla paplón.Konečne

som otvorila oči.Najprv ma oslepila oranžovo-žltá farba,ale

potom sa to ustálilo okolo mamy.Tieto farby okolo ľudí vidím,

odkedy sa pamätám.Niektorí majú iba jednu farbu, iní aj tri.

Keď kráčam niekedy zo školy domov,počítam farby okolo ľudí.

Najviac som narátala tak 4-5 farieb.Zistila som, že je deväť

odtieňov farieb okolo ľudí.Mama má vždy stále tie isté:oran-

žová,žltá a zelená.Vôbec nechápem, čo tie farby znamenajú,

ale už som sa s tým naučila žiť,ale nikomu som to nepovedala.

Však by si mysleli ,že som blázon.Keď mama uvidela ,že som

sa ako tak prebrala, povedala mi, aby som už konečne vstávala

a obliekla sa. Prišla som už pripravená do kuchyne a zobrala

si raňajky na pohovku.Ráno ma vždy do školy vozila mamina,po

obede som chodila pešo alebo autobusom.Dnes sme mali v škole

súťaž v plávaní.Vždy som skončila druhá, ale tento rok chcem

byť prvá.Bola som výborná v plávaní, ale nie na toľko aby

som bola prvá. „Mami?Myslíš si,že tento rok už budem prvá?”

spýtala som sa maminy. „Dievčatko, keď niečo skutočne chceš,

celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahla.Chápeš?”Tá

myšlienka sa mi páčila.Vždy mala niečo zvláštne.Bola to

myšlienka od Paula Coelho.Po tomto som už vedela,že už musím

vyhrať,nech sa robí, čo sa robí.Keď ma mama viezla do školy,

ešte mi povedala:„Dávaj si pozor.Neboj sa,ty to prvé miesto

vyhráš.”Keď som vystupovala z auta uvidela som niečo zvláštne.

Ten chalan z môjho sna stál opretý o múrik.Veď to bol iba

sen,nie?Tak prečo teraz stál pred školou?Rýchlo som si

pretrela oči, či sa mi to nezdá.Nezdalo sa mi to.On tam stál.

Rýchlo som vykročila a prebehla okolo neho.Prvé dve hodiny

sme sa mali učiť a potom ísť do plavárne.Bola hneď vedľa

školy,takže sa nebudem musieť ponáhľať.Prvú hodinu sme mali

angličtinu.Opakovali sme si časy.Aj keď som to nevedela,

nemohla som sa na to sústrediť.Stále som myslela na toho chalana v čiernom.Čo tu chcel?Nevidela som ho ani raz na tejto škole,síce sem chodím iba ¾ roka. Ááá ja som sa zabudla predstaviť.Som Erika Bellová a žijem s mamou a Jurom (mojím bratom).Otec nás opustil,keď som bola ešte malá.Ako ste už asi zistili vidím farby okolo ľudí.Neviem ako ,ale už som si pomaly vykračovala do plavárne. Dnes bolo teplo tak asi plaváreň bude odkrytá. Približovala som sa k plavárni a ako som si myslela, bola odkrytá.Išla som do šatne, kde sa už niektoré dievčatá prezliekali.Všetky mali silnú zelenú farbu okolo seba.Usudzovala som ,že sem prišli vyhrať.Keď som sa pozrela na seba, žiadne farby som nevidela.Ani keď som sa pozrela do zrkadla.Keď som prišla k bazénu, uvidela som Stelu.Kamarátime sa už od škôlky.Okolo seba mala ,ako inak ,čisto bielu farbu.Ani náznak zelenej.Podišla som k nej a pozdravila sa.

„Tak čo, pripravená na výhru?”spýtala sa zrazu.

„Tento rok to už nemôžem skaziť,drž mi teda palce.”

Chvíľu po rozhovore so Stelou začalo uvítanie a prezentácia. Mali sme preplávať štafetu 100m voľným štýlom a potom nás dajú do skupín a každý prepláva 100m tam a späť. Všetko za čo najkratší čas. Stela sa ku mne obrátila so starostlivým pohľadom. „Ja som myslela, že pôjdem do skupiny s tebou. Veď minulý rok sme si mohli vybrať.” Stela plávala tiež super. Chodili sme spolu na súťaže, na kúpaliská a súťažili len tak zo srandy. Zavolali nás pripraviť sa na štafetu. Išla som ešte s tromi dievčatami. „Štart,”zapískali. Hneď som skočila do vody. A plávala, plávala a plávala až som sa dostala na druhú stranu. Z nás štyroch som bola ja prvá. Potom som už iba sledovala ako pláva Stela. Nebola zlá a z jej skupiny skončila tiež prvá. Keď hovorili výsledky, bola som na druhom mieste, zatiaľ iba 2s za prvou. Musím ju rýchlo dobehnúť v ďalšej disciplíne, hovorila som si. Dávali nás do skupín chalan a dievča. Hneď ako vpochodovali do plavárne páni (ako hovoril dozorca), všimla som si toho istého, ktorý stál ráno pred školou. Mal na hnedo opálenú pokožku, akoby bol posledný mesiac na Floride. Z môjho rozmýšľania nad tým záhadným chalanom, ma vyrušil hlas:„Ďalšia dvojica je ,” vedela som, že som na rade a bola som zvedavá koho mi pridelili. „Erika Bellová a Wiliam Capric.” Začala som sa obzerať, ktorý chlapec bude so mnou. Približoval sa ku mne ten chalan zo sna.

„Ahoj. Som Wiliam,” predstavil sa.

„Ahoj. Erika,” a podali sme si ruky.

„Na štarty!” zakričal dozorca. „Prvé pôjdu dámy a potom páni. Čas za ,ktorý preplávate sa pripočíta obidvom plavcom. Tak sa snažte.” No to je teda povzbudenie. Išli sme k bazénu a ja som sa postavila na mostík. Nemôžem to skaziť už kvôli sebe a teraz ešte aj kvôli tomu chalanovi. Nechcem mu to pokaziť. Musím to dokáz... „Štart!” Zľakla som sa, že som skoro spadla na toho chalana, ale skočila som do vody na čas. Keď som sa otáčala napila som sa vody ,ale bolo mi to jedno. Musím plávať. Doplávala som k začiatku druhá. Dúfam, že mi to ten chalan nepokazí. Nepokazil. Bol v predstihu a doplával ešte ,keď sa ostatní otáčali. Toto určite nebude 2. miesto! Išla som za Stelou, ktorá tiež už doplávala a teraz sedela na lavičke.

„Tak ako?” opýtala som sa.

„Fajn, ale chcela by som byť aspoň tretia. Nick plával úžasne a ešte aj rýchlo.” Takže chalani to majú asi v krvi.

„Ktorý to je?” opýtala som sa zo zvedavosti.Ukázala na chalana, ktorý sa rozprával s Wiliamom.

„Postavte sa , prosím, do dvojstupu,”povedal rozhodca:„Takže začneme dámami. 3. miesto získava...Stela Thylová!” Všetci sme začali tlieskať. Dostala medailu a kôš so sladkostami. Postavila sa na stupienok.„Druhé miesto získava,” odmlčal sa :„Angela Fialová.” Mala čierne havranie vlasy zviazané do vrkoča a bola aj štíhla. Dostala medailu-striebornú a plyšového macíka. Už ostalo iba 1. miesto.

„A prvé miesto získava,” no tak.. nezdržuj:„ Erika Bellová! Gratulujeme a podotýkam, že Erika postupuje do celoštátneho kola.” Pribehla som s úsmevom na perách a keby nemal taký mrzutý výraz aj by som ho vyobímala. Dostala som aj zlatú

medailu a veľký darčekový kôš s plyšákmi. Bola tam aj malá morská víla vyobrazená v soche. Bola to moja obľúbená rozprávka. Prvé miesto z chalanov získal Wiliam, druhé Nick a tretie nejaký Bruno. Celú cestu domov sme sa rozprávali o zážitkoch z plavárne. Nebývali sme na tej istej ulici ,tak sme sa rozlúčili už na križovatke. Po chvíli cesty ma dobehol Wiliam.

„Ahoj. Môžem sa pridať?”spýtal sa.

„Jasné.”Chvíľu sme išli mlčky.

„Nechcela by si ísť zajtra večer von?” nechápala som prečo by som mala, a tak som odvetila: „Nepoznám ťa.Iba sme spolu plávali. Tak mi povedz, prečo by som mala ísť.”

„Vidíš to, čo ostatní nie.Máš vzácny talent.”

Robila som nechápavú.„Talent?A na čo?” Neviem, či mi to uveril, ale povedal mi, čo som iba tušila.„Vidíš farby.Nie je to tak?Farby okolo ľudí,”dodal .Prikývla som.Na viac som sa nezmohla. Ako to vedel? Dokonca ani Stele som to nepovedala.

„Ak chceš zistiť viac, tak ti to poviem zajtra.Tak čo?Pôjdeš?” opýtal sa. „Ak áno, čakám ťa zajtra pri starom dome na začiatku lesa.”A nechal ma tam. Jednoducho odišiel. Domov som prišla ako zombie. Niečo na mňa skočilo a slabo zarylo do nohy. Otočila som sa a zobrala Felixa na ruky. Asi bol hladný. Felix bol náš maznáčik v podobe kocúrika. Z chladničky som zobrala mačacie jedlo a dala ho do Felixovej misky. Začal jesť, ako by už nikdy nemal dostať jedlo. Zaliezla som do izby a rozmýšľala som nad tým, čo mi Wiliam povedal. Zobudila som sa až ráno. Chcela som zistiť viac, ale som sa toho aj bála. Dvere boli otvorené a tak Felix mal signál, že má povolený vstup. Vyskočil mi na posteľ a začal priasť. Po chvíli aj zaspal. Pomaly som vyšla z postele a začala sa obliekať do školy. Dnes ma mama nemusela budiť. Keď vošla do izby, už som bola pripravená.

„No ty si ale rýchla,” pousmiala sa mama. Zišli sme spolu dole a naraňajkovali sa. Felix si asi všimol, že nie som v posteli (alebo bol aj on hladný) a pricupital. Aj jemu sme dali raňajky. Mama ma odviezla do školy. Poobzerala som sa po areáli, či nenájdem Wiliama. Vydýchla som si. Nebol tu. Išla som na matematiku do triedy. Opakovali sme mnohouholníky. Mali sme vypočítať, koľko dm² organického skla je potrebné na výrobu 50 podložiek tvaru pravidelného 6-uholníka, ktorého strana má dĺžku 8cm. Vypočítala som to teda a vyšlo mi 83,16 dm² organického skla. A mala som to dobre, ešte aj učiteľka ma pochválila.Vydržala som ešte 6hodín v škole a potom som išla na plavecký krúžok. Hneď ako som vošla, si ma vyhliadol učiteľ a pochválil za včerajší výkon. Poďakovala som mu. Pridala som sa ku Stele a k ostatným, ktorí sa už prezliekali. Vo vode sme sa len hrali, hľadali puk a dávali si navzájom preteky.Išli sme so Stelou domov. Bolo už skoro 18.00 hodín. Rozlúčili sme sa a dohodli sme sa, že zajtra ráno pôjdeme spolu do školy. Doma som odložila iba vak a prezliekla som sa. Vyšla som von a zamierila k lesu. Od nás to bolo 15min. cesty. Keď som prišla k starému domu, o ktorom hovoril Wiliam, nikto tam nebol. Na ceste bola tma, lebo všetky lampy boli vypnuté.

„Ahoj.”Zhíkla som a otočila sa. Za mnou stál Wiliam.

„Takto ma už nikdy nestraš.”

„Dobre, dobre, ideme?”

„Kam? Do lesa?” spýtala som sa ako hlúpa.

„Áno. Neboj sa, nie je to ďaleko.”

A tak sme sa vydali do lesa.

„Čo sú to za farby, ktoré vidím?” spýtala som sa Wiliama.

„Je to aura ľudí. Podľa farby ich môžeš odhadnúť, akí sú. Je to nejaké energetické pole alebo obal, ktorý obklopuje všetky živé organizmy, ako je človek, zviera alebo rastlina.”

Páni, takže aura, už som o nej čítala, ale nemyslela som si, že to čo vidím, sú aury.

„Máte mačku?” spýtal sa.

„Áno, prečo?” vyzvedala som.

„Mačka dokáže odčerpať negatívnu energiu a využiť ju vo svoj prospech. Koľko myslíš, že má aura farieb tých najzákladnejších?”

Na túto otázku som vedela odpovedať.

„Deväť.”

„Áno.Á už sme tu, ” ukázal na priestor pred nami. Boli to dva rôzne stromy, ktoré zrástli dokopy. Začula som za nami prasknúť konár. Obzrela som sa a stáli tam traja ľudia. Nemali okolo seba žiadnu auru. Nič.

„Hej ty!” ukázala na mňa prstom blondína, ktorá stála v strede. Neviem, čo to boli za ľudia, keď som sa však išla opýtať, čo sú zač, Wiliam ma predbehol:„Čo tu chcete? Máme prímerie, nie?”

„Mali sme, ”ozvala sa blondína: „Pokým si ju sem nepriviedol. Patrí nám.”

Hovorila to ,ako keby som už bola jej majetkom.„Ja nie som ničí majetok,”rozhodla som sa zastať sa.

„Nemiešaj sa do toho, Erika!” pozrel na mňa ospravedlňujúcim pohľadom:„ Utekaj domov. Hneď!”

Pozrela som na neho a videla, že to myslí vážne. Otočila som sa a utekala ako mi nohy stačili. Keď som sa obzrela, utekali za mnou, ale Wiliam ich zastavil a v ruke držal luk. Kde ho schovával?! Rýchlo som odomkla a išla do izby. Mama za mnou dobehla a spýtala sa:„Č1o sa robí, Erika? Prečo tak utekáš?”

Bola som rada, že je už aj ona doma.

„Nič mami. Len vonku sa nesvieti, tak som sa trochu bála. Nejdeme si niečo pozrieť?” opýtala som sa.

„Môžeme, ale najskôr sa poď navečerať.”

Na večeru sme mali domácu pizzu. Mňam. Išli sme si pozrieť panelák na Jojke. Cez reklamu, ktorá trvala už vážne dlho,

mi zazvonil mobil. Písalo mi neznáme číslo. Bola som zvedavá, tak som to jednoducho otvorila:

Ahoj. Prepáč, toto nebolo cieľom toho, čo som Ti chcel dnes ukázať. Videla si, ten spojený strom? Bolo to niečo ako teleportačná stanica. Dovedie ťa na miesto, kde sú takí ako Ty. Ľudia s viacerymi farbami. Nikto z nich nevidel svoje farby, ale vedia, že ich majú sedem. Ľudia, ktorí nemajú auru sa nám to miesto snažia zničiť. Podarilo sa mi ich odohnať. Ale neviem ako dlho bude trvať, pokým sa vrátia. Prisahám, na budúce ti poviem všetko o aurách a farbách, čo ktorá znamená, ale to asi bude až na celoštátnej súťaži v plávaní. Už sa teším. Wiliam.

Na súťaž som sa veľmi tešila,ale bála som sa Tých neznámych ľudí. Dúfam, že Tí ľudia sa nevrátia aspoň dovtedy, pokým sa nedozviem viac informácií o aurách. Potom som sa sústredila na seriál Panelák a problémy v ňom.

Komentáre

Celkom 1 komentár

  • kilia ice 28.06.2014 v 16:06 Už som ti hovorila že je to super. A držim ti palce v písani. Pridaj si moj blog prosím do odkazov :-D ak nevieš ako rada ti pomozem ak o to stojis :-D ja sita pridám hned jak budem mat cas. A dúfam že sa písania nevzdáš. Som zvedavá na pokračko.


  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



ahojte :) Všetky články sú autorsky chránené ,tak prosím nekopírovať a nesťahovať. Ďakujem