Super víkend 6.kapitola

Zobudila som sa na hrozné svrbenie na nohe. Keď som odokryla bielu prikrývku zistila som ,že ju mám v sadre. Poobzerala som sa po izbe a zistila som ,že nie som vo svojej ,ale v nemocničnej izbe. Vedľa mňa sedela mama a vyzeralo to ,že zaspala. „Mami!” skríkla som a postavila sa na zem, no hneď som to oľutovala .Bolesť v členku a pravej nohy sa vrátila. Rýchlo som sa posadila a pozerala na mamu ako sa prebúdza. 

„Oh. Erika.” „Si v poriadku? Čo ti spravili? Ako si sa z toho dostala?” vyrútila som sa na ňu s otázkami. 

„Moment .Práve som sa zobudila ....”

Keď sa ako tak prebrala povedala mi čo sa stalo. Vraj keď sa vracala z roboty domov ,tak ju zozadu niekto buchol po hlave. Potom sa prebrala až ,keď sedela so zaviazanými očami na nepohodlnej zemi. Podľa vetra zistila, že je vonku. Keď jej o chvíľu rozviazali oči, videla zozadu ženu, ktorá sa so mnou rozprávala. Potom počula ,že ma chcú tam dostať tak začala kričať. Keď ta žena zložila ,iba sa znova otočila chrbtom k mame takže ani nevidela ako vyzerá. Všimla si oheň a hneď vedľa neho suchú kopu lístia. Pomaly sa prikradla a podpálila tú kopu. Potom sa oheň šíril ďalej, trochu si popálila ruky ,keď sa snažila dať dole plastové putá a potom už iba utekala. Žena sa ponáhľala za ňou. Nevie ako dlho bežali, ale oheň, zapálil už polku lesa a počula hasičov a sanitku neskôr aj mňa ,ale nevedela z kade kričím. Tak ďalej utekala. Potom z niekade vyletel šíp a trafil tú ženu do ramena. Tá keď zbadala toho chalana, hneď sa vydala opačným smerom a mamu tam nechala. Ten chalan sa predstavil ako Wiliam. Potom Wiliam doniesol mamu k sanitke a znova sa vydal do lesa. Potom ho už nevidela. O pár minút volali sanitke, že ma tam niekto zaviezol a mám zlomenú nohu. Potom ju sem priviezli a od vtedy je tu.

„A Wiliam?” spýtala som sa jej potom.

„Neviem kde išiel.”

Spomenula som si na toho blond chalana.

„Nevidela si toho kto ma sem priviezol?”

„Nie iba ťa položil do vozíka a odišiel. Dokonca ani kamery nič nestihli zachytiť.”

„Čo je dneska za deň?”

„Je nedeľa a takmer šesť hodín večer.”

„Čože?!” Spala som vyše dvadsať hodín.

Prepustili ma o hodinu neskôr aj s malým darčekom. Barlami. Súťaž je už o dva mesiace. Dovtedy sa musím uzdraviť.

Keď sme prišli domov hneď na mňa vyskočil Juro ,že prečo som išla sama, že ho mala zavolať a išli by spolu. Ja som mu kľudne povedala ,že by neopustil izbu a školu ani keby horelo ,pretože by zabudol o čom písal. Potom už ustúpil pretože to bola pravda a sadol si na sedačku. Ja som vyšla do izby a sadla si na posteľ. S výstupom po schodoch mi pomohol Juro ,ktorý ma odniesol na rukách ako nevestu. Bolo to smiešne, pretože som si neraz trepla hlavu o stenu, lebo sme mali úzke schody. Rozmýšľala som nad tým čo sa včera stalo a pritom som zaspala. Zobudila som sa až ráno na vyzváňanie budíka .Obliekla som si tričko s dlhým rukávom a vestu ,pretože vonku bolo už teplo na zimu. Sneh tento rok skoro vôbec nepadal. Asi preto bolo všetko v lese suché. Keď som si išla obliecť nohavice nevedela som si ich obliecť cez sadru. Zavolala som na pomoc mamu.

„Mami ako si mám obliecť nohavice cez sadru?”

„Daj si zapínaciu sukňu. Riaditeľ povedal ,že zakúri v škole, tak ti nebude zima,” a odišla dolu robiť raňajky.

O chvíľu som prišla dole a už tam bol aj Juro. Povedal mi iba dobré ráno a viac sa so mnou nebavil. Ja som si zobrala 2 obložené chlebíčky a išla do školy.

„Počkaj ,veď ťa zoberiem autom,” zastavila ma mama.

„Vlastne sa ponáhľam so roboty. Juro zober ju prosím ťa do školy a potom ju aj vyzdvihni,” zakričala a už aj bežala do roboty.

„Dojedz a môžeme ísť.”

Rýchlo som si nahádzala chlebíčky do úst ,zapila pomarančovým džúsom zobrala barly a išla do auta.