Požiar 5.kapitola

Keď som sa blížila k západnému lesu, už som nevládala. Spomalila som ,hoci som sa bála o mamu. Pomaly som sa blížila k lesu, keď v tom som začula výkrik. Zase som sa rozbehla. Ako som sa tak približovala k listnatému lesu , zacítila som pach spáleného dreva a v tom som zbadala dym vychádzajúci zo stredu lesa . Všetko vtáctvo vzlietlo k oblohe a tam sa zhromáždili a potom vyrazili na sever. Vietor fúkal mojím smerom , takže som sa nemohla zdržiavať , pretože oheň zachvíľu zaplaví polku lesa. Predpokladala som, že v tej druhej časti majú svoj ITEN do krajiny Funemu. Nachvíľu som sa zamyslela nad tým ako to tam vyzerá.

Nie! Teraz sa nad tým namôžem zamýšľať.

Rozbehla som sa do lesa a hľadala mamu. Hľadala som jej obyčajné farby aury, ale keďže boli oranžovo-žlto-zelené nevidela som ich v plameňoch. Rozhodla som sa, že to skúsim a zakričím na mamu. Keď som kričala už tretí krát, vedľa mňa sa ozvalo šušťanie lístia. Rýchlo som sa otočila,a zamyslela som sa prečo som si nezobrala nôž alebo niečo , čím by som sa mohla brániť.

„Erika!” začula som známi hlas a utekala za šušťaním lístia.

Wiliam zapadol do jamy asi 3 metre hlbokej, ktorá asi slúžila na chytenie divej zveri pri poľovačke.

Načiahla som sa a chytila Wiliama za ruku a vytiahla ho von. Kým vydychoval z plných pľúc.

„Čo tu robíš?” spýtal sa zadychčane.

„Hľadám mamu.”

„Mamu?”

„Áno . Potom ako si odišiel mi niekto zavolal a povedal, že mám prísť do západného lesa. V pozadí som potom počula mamin hlas ako kričí. Vlastne to volala žena. Ty tu čo robíš?”

„Išiel som sa presvedčiť či zase niečo nechystajú. Po ceste som spadol a udrel hlavu. Neviem koľko som tam ležal. Potom som začul teba.”

„Pomôžeš mi nájsť mamu?” spýtala som sa ho rýchlo, pretože vzduchom sa stále šírilo čoraz viac dymu a zvieratá dokonca pobehovali okolo nás, aby sa zachránili.

Jeden jeleň mi skoro prešiel po kolenách, ale Wiliam ma rýchlo zobral a posadil si ma na kolená.

Potom zašepkal:„Dobre. Ale musíme si pohnúť. Oheň bude čoskoro pri nás.”

Postavili sme sa a rozbehli proti ohňu. Znova som začala kričať mamino meno ,ale po chvíli som musela prestať lebo som mala v pľúcach dym.

O pár minút neskôr sme z diaľky začuli hulákať požiarnikov a sanitku. Neskôr aj políciu. Načo polícia?

Po mojom boku niečo zapukalo a potom som už iba sledovala ako sa na mňa rúti strom.

Wiliam si to všimol neskoro a nestihol zasiahnuť. Snažila som sa pohnúť ,ale nemohla som, stála som tam ako meravá. Strom sa mi zrútil na nohy a zakliesnil mi ich pod stromom.

„Erika!” Wiliam na mňa zakričal a hneď bol pri mne.

Pod kmeňom som mala pravú nohu až po koleno a ľavú iba po členok. Keď sa mu podarilo vybrať mi aspoň ľavú nohu členok som mala pod čudným uhlom. Pravá noha už išla ťažšie , vôbec som si ju necítila zato ľavá bolela ak šľak.

Wiliam trochu nadvihol kmeň, ale rýchlo ho pustil a znova mi padol na nohu. Vykríkla som ,pretože nohou mi prešiel bolestný prúd.

„Prepáč,prepáč,” začal sa ospravedlňovať.

„To je jedno. Choď prosím nájsť moju mamu. Prosím! ” Vykríkla som úplne zúfala.

„Ale... ”

„Choď!Prosím ja si už poradím. Prosím,” a so slzami v očiach som sa na neho pozrela. Ešte raz sa na mňa pozrel a potom sa rozbehol preč odo mňa.

Usmiala som sa so slzami v očiach . Aspoň o jednu starosť menej. Teraz. Ako sa dostanem von?! Začínala ma zaplavovať panika a skúšala ľavou nohou odtlačiť kmeň. Keď som zatlačila ,iba sa mi zhoršila bolesť v členku. Ale aj tak som to skúsila znova a skúsila zatlačiť aj rukami. Hoci potom pribudla aj bolesť v bruchu , pretože som nebola moc ohybná. Začalo sa mi od bolesti zahmlievať pred očami . Skúsila som to ešte raz ,ale nepohla som s ním. Ľahla som si od únavy.

Začula som ,že sa ku mne niekto približuje. Druhý krát za deň som ľutovala ,že nemám zbraň.

Nebudúce si musím zobrať aspoň vreckový nožík, rozmýšľala som zatiaľ čo sa ku mne niekto približoval. Rozoznala som už iba blond vlasy s melírom. Potom som už nič nevnímala.