Nový študent 7.kapitola

Cestou do školy sme sa zastavili pre Stelu, aby nemusela ísť sama do školy. Hneď ako nasadla do auta všimla si moju nohu. Rýchlo zavrela dvere a začala sa vypytovať čo sa stalo, prečo som jej to nepovedala atď...

Keď sme dorazili pred bránu školy Juro mi povedal ,že ma príde vyzdvihnúť okolo druhej.

Stela mi pomohla z auta, a ako som vychádzala vedela som ,že budem v tej sukni mrznúť!

Pomaly som kráčala k dverám školy ,keď v tom sa oproti mne rozbehol Wiliam.

„Ahoj. Ako ti je? A tvojej mame? Ako si sa dostala do nemocnice? Prečo si mi nezdvíhala telefón? Pomôžem ti?” vychrlil na mňa.

Musela som sa pousmiať a s úškrnom som sa ho chytila a vydali sme sa ku škole. Stela pomaly kráčala za nami so zdvihnutým obočím a úsmevom na perách.

Wiliam ma zaviedol do triedy a až kým som sa neprichystala na prvú hodinu neodišiel. Stela si sadla ku mne a neustále sa usmievala.

Prvú hodinu sme mali s triednou a chcela aby sme zostali v triede.

Keď zazvonilo na prvú hodinu , práve sme sa so Stelou rozprávali o sobote a do triedy prišla profesorka.

„Postavte sa ,prosím,” všetci sa postavili a keď kývla ,že si môžeme sadnúť sadli sme si.

„Tak kto dneska chýba?”

Porozhliadla sa po triede a zastala pohľadom na mne. Pozrela sa na moju nohu a skoro vykríkla. Celá trieda sa teraz pozerala na mňa a moju nohu v sadre. A ráno si ma vôbec nevšímali!

„Erika! Čo si ,prepána, robila?”

„Nič,” nechcela som to hovoriť pred celou triedou.

A ani ja neviem ako to vlastne bolo. Iba viem ,že som Wiliama poslala po mamu a ja som sa pokúšala dostať z pod kmeňa. Potom tam niekto prišiel a zobrala ma do nemocnice.

Doktori vraveli ,že keby ma tam nezobral vnútorne by som vykrvácala.

Nech už to bol ktokoľvek som mu nesmierne vďačná.

„Takže dneska do našej triedy pribudne jeden nový žiak z Česka.”

Rýchlo som sa pozrela na Stelu.

„Ja som ti to vravela,” povedala mi potichu.

Do triedy vošiel nejaký chalan. Pozerala som na profesorku tak som mu nevenoval pozornosť , určite zase niekto mešká. Ako vždy.

Ale keď som sa pozrela kto prišiel pred tabulou stál blond chalan a cez hlavu my prešla spomienka na neho.

To bol on kto ma zachránil z pod stromu. Ale prečo tu je?

„Ahojte. Volám sa Toši Tokasomi.”

„Toši, povedz nám niečo o sebe a potom si vyber miesto kde chceš sedieť. Môžeme aj niekoho presadiť. ”

„Takže som narodil som sa v Japonsku ,ale vyrastal som v Česku. Tieto 4 roky budem chodiť na túto školu a potom sa vrátim do Japonska.”

Porozhliadol sa po triede a zastavil sa na mne a usmial sa, ja som sa pozrela von oknom.

Išiel za profesorkou a ukázal na miesto vedľa mňa. Profesorka prikývla.

Predo mnou sedela Miška a vedľa nej bolo voľné miesto.

„Miška mohla by si si prosím ťa presadnúť k Maťovi alebo Nine?”

Miška si zobrala svoje veci a presadla si k Nine. Boli predtým ako prišli na gympel kamarátky ,ale tu už neboli. A Miška sa trochu bála chalanov.

Toši si sadol na miesto ,ktoré zostalo po Miške.

„Dobre. Takže ideme sa teraz učiť. Toši ak niečo nebudeš vedieť obráť sa buď na Paťku alebo Stelu.”

Po hodine sa Toši obrátil k nám.

„Ty si Stela?” obrátil sa na mňa.

„Nie, toto je Stela a tam vzadu je v poslednej lavici je Paťka,” ukázala som na nich a znova sa zapozerala do okna.

Neviem prečo som sa tak správala veď ma zachránil ,myslím, a je tu nový mohla som sa mu aspoň ja predstaviť. No čo.

Obrátil sa na Stelu a niečo sa jej pýtal a Stela sa naňho stále usmievala. Prečo som sa naňho ja nemohla usmiať?

Cez prestávku ku mne zase prišiel Wiliam a už od dverí sa na Tošiho čudne pozeral. Keď prišiel ku mne ,usmial sa na mňa a opýtal sa ma ako mi je.

„Mohla by si sa ,prosím ťa pozrieť akú ma tan nový chalan auru?” opýtal sa ma z ničoho nič.

„Ale ja sa to snažím ignorovať. A darí sa mi! Keď nechcem tak sa mi aury ani neukazujú a za to som nesmierne šťastná. Vieš aký som mala farebný svet? “ a pozrela sa na ňho psími očami.

Keď sa na mňa pozrel pohľadom ,vážne´ zapozerala som sa do okna.

Potom som to teda spravila.

Aura okolo Tošiho nebola!!

Rýchlo som sa pozrela na Wiliama a naznačila mu ,že sa stretneme cez obedovú prestávku.

Rýchlo vyšiel z triedy a ponáhľal sa do vlastnej ,pretože už zvonilo.

„To je tvoj priateľ?” opýtal sa ma Toši.

„Teba do toho nič!” odvrkla som mu. Lenže keď sa na mňa pozrela Stela tým jej pohľadom oľutovala som to.

Chcela som sa mu ospravedlniť ,ale do triedy vošla už učiteľka a začala skúšať.

Cez ďalšie hodiny sa ku mne Toši už neotočil a stále sa smial iba so Stelou. Mala by som byť rada ,že Stela vychádza aj s niekým iným ako so mnou ,ale bola som sklamaná.

Stela bola super a v triede ju mal každý rád ,ale bola plachá.

Cez obedovú prestávku som zostala v triede ešte s Leonou a Mirkou a Martinom. Všetci išli na obed a Stela išla Tošimu poukazovať školu.

O chvíľu prišiel Wiliam a sadol si na Stelinu stoličku.

„Tak čo?”

„Nemá vôbec žiadnu auru. Ani čiernu. Nič,” odvetila som potichu.

„To je čudné. Pokúsim sa niečo zistiť, ” usmial sa na mňa a ďalej sa rozprávali iba tak.

Keď prišla Stela s Tošim smiali sa cez celú chodbu tak Wiliam v predstihu odišiel. Keď sa Stela pozrela na mňa rýchlo stíchla. Akoby sa smiali na mne. Po tom mi bolo ešte horšie a už som sa dokonca nebavila ani so Stelou, hoci neprejavovala žiadne známky toho ,že sa chce so mnou baviť. Na ďalšiu hodinu si sadla za Tošim a mne iba povedala ,že chce ešte Tošimu vysvetľovať ako to tu chodí.

Po škole som sa sama vydala von zo školy ,ale do cesty sa mi postavil Toši.

„Potrebuješ niečo?” opýtala som sa ho miernejším tónom ako pred tým.

„Nie čakám iba na Stelu.”

Išla som pomaly k východu a Toši išiel vedľa mňa.

„Počuj. To pred tým ma mrzí. Nechcela som na teba tak vybehnúť.”

„To je v poriadku,” usmial sa na mňa a chytil ma okolo pliec. Zatackala som sa a skoro spadla. Toši ma rýchlo chytil a postavil opäť na zem.

„Mrzí ma to,” povedal a ja som sa začala smiať.

Neviem prečo ,ale bolo mi s ním fajn. Začal sa smiať aj on až kým sme neprišli pred bránu kde na mňa už čakal Juro a netrpezlivo dupkal pri aute.

Zakýval mi ,ale odkýval mu Toši.

„Ty poznáš môjho brata?”

„Tvojho brata? To je tvoj brat?”

Prikývla som.

„Áno poznám ho už dlhšie.”

Dobehla nás Stela a spoločne sme sa vybrali k môjmu bratovi.

Mňa a Stelu iba pozdravil a s Tošim si podal ruky.

„Oni sa poznajú?” opýtala sa ma šeptom.

„Asi,” odvetila som jej tiež potichu.

„Erika zoberieme domov aj Tošiho domov. Stela zoberieme aj teba domov?”

Prikývla.

Toši mi pomohol dozadu s barlami a on si sadol dopredu a Stela vedľa mňa.

Toši a Juro sa vpredu rozprávali a mi so Stelou vzadu. Stelu sme odviezli až k jej domu.

Potom sme išli rovno k nám.

„Toši pôjde nachvíľu k nám,” vysvetlil mi Juro.

„Ok.”

Keď sme prišli domov Juro s Tošim išli do jeho izby a ja som išla do kuchyne uvariť cestoviny.

Keď som cedila cestoviny pošmykla sa mi noha a spadla som s hrncom s horúcou vodou na zem a pri tom si obliala ruku.

Rýchlo som sa to snažila upratať ,ale Juro bol rýchlejší a videl čo som spravila.

„Čo strváraš! To ťa nemôžem nechať chvíľu samu?!” začal po mne kričať a začal utierať vodu.

„Prepáč,” a rýchlo som vybehla s barlami do izba so slzami v očiach

Ruka ma štípala ,ale neodvážila som sa ísť von z izby a tak som si ľahla a plakala.