Múdra návšteva 4.kapitola

Vracala som sa z obchodu. Bola krásna sobota. Mohla by som zavolať Stelu a Ninu von. Včera trochu snežilo, ale túto zimu ani moc nie. Pred naším domom stal Wiliam. Keď ma uvidel ,vykročil ku mne

„Ahoj,” pozdravil ma, keď ku mne prišiel, a ponúkol sa ,že mi pomôže s nákupom.

„Netreba,” odmerane som odpovedala. Vykročila som domov a nevšímala si, že Wiliam ide za mnou. Vložila som kľúč od dverí do kľúčovej dierky a otvorila dvere. Zložila som si kabát a zavesila ho na vešiak. Keď som išla zatvoriť dvere Wiliam v nich už nestál. Povzdychla som si a išla vyložiť nákup do chladničky. Keď som sa išla pozrieť do obývačky, či je Juro doma, našla som tam sedieť Wiliama s Felixom na nohách.

„Čo tu robíš?” spýtala som sa ho s miernym hnevom.

„Prišiel som za tebou. Síce som ti písal ,že sa neuvidíme skorej ako na súťaži ,ale okolnosti sa zmenili.”

„Čo sa zmenilo? Začal si už aj ty chodiť s Ninou?” vyskočila som naňho z hnevu.

Pozrel sa na mňa s otázkou v očiach.

„S Ninou? Nie. Len Muajovia prekračujú hranicu dosť často, stále porušujú dohodu o miery a ... ”

„Moment, moment... Po 1. mňa do toho nič a po 2. Kto sú ti Muajovia? ” spýtala som sa, aby som bola aspoň trochu v obraze, keď už to potrebujem vedieť.

„To sú tí, ktorých si už videla predtým v lese, ” pozrel sa na mňa či si to pamätám. Samozrejme ,že som si to pamätala.

„Aha...” povedala som iba to.

„Poď si sadnúť, poviem ti niečo o aurách,” pobúchal sedačku na mieste vedľa neho. Ja som si sadla na kreslo oproti nemu. Iba sa na mňa pozrel a pokračoval.

„Ako som ti už v lese hovoril, aura je priestor okolo každého živého organizmu. Aura človeka je prejavom jeho životnej energie. Aura odzrkadľuje tiež našu osobnosť, charakter, spôsob života ,emócie... ”

„Nemám si ísť pre papier?” opýtala som sa ho s náznakom úsmevu.

„Netreba, nebude toho veľa. Iba aká farba čo zahŕňa a ...”

„Skočím si po zošit,” a hneď som aj vybehla po schodoch hore a zobrala si čistý zošit. Otvorila som pri tom aj okno na izba a zavrela dvere. Potom som išla do kuchyne ,zobrala 2 litrovú fľašu minerálky , dvoje chipsy , urobila sendviče a zobrala jablká. Keď som sa vrátila do obývačky, Wiliam na mňa pozeral s úškrnom na perách.

„Nebudeme tu celý deň.”

„E...fadí,” nemohla som hovoriť, pretože som už jedno jablko mala v ústach, druhé som mu hodila. Musela som vyzerať komicky.

Po 3 hodinách sme mali zjedené všetky chipsy, sendviče, a malinovka bola už dávno vypitá. Ja som si robila poznámky.Vyzerali asi takto:

 MODRÁ– starostlivý, citlivý ,milý ,verný, pomáhajúci

ŽLTÁ – hravý, zábavný, zvedavý, spoločenský, aktívny

ČERVENÁ– dynamický,súťaživý,ctižiadostivý,optimistický,priebojný,dôkladný

ORANŽOVÁ–úspešný,taktný,láskavý,kreatívny

ZELENÁ–prirodzený, spokojný, harmonický

FIALOVÁ– citlivý, intuitívny,vnímujúci pocity iných

INDIGOVÁ– túžiaci po slobode a zmene, hlboký cit, potreba pomáhať iným, umelecké sklony

BIELA– čistota, nadzmyslové pocity, bohatá fantázia, skromný, tvorivý, individualistický

RUŽOVÁ – finančný a hmotný úspech, rozhodnosť

ZLATÁ –schopnosť tvrdo pracovať a uskutočniť takmer všetko, pokoj

„Ale veď ich je 10,” ozvala som sa do ticha , keď dokončil svoju unavujúcu prednášku.

„Áno ale biela sa nepočíta, je taká ojedinelá. Ešte sú aury vedľajšie, ale myslím ,že to si už necháme na potom, to už nie je také dôležité,” a milo sa na mňa usmial.

„Erika! Si doma? ” Začula som Jurov hlas.

„Áno, som v obývačke,” odpovedala som mu.

Keď za mnou prišiel iba sa pozrel na ten neporiadok a na Wiliama a išiel si do kuchyne spraviť oneskorený obed.

„Si hladný?” spýtala som sa Wiliama.

„Trochu,” priznal.

Išla som za Jurom ,ktorý sa hrabal v chladničke.

„Počkaj. Spravím spaghetty.Potom ti ich zanesiem hore.”

„OK,” povedal a zavrel chladničku.

Dala som variť vodu a po chvíli došiel Wiliam.

„Prečo prišli a z kade prišli?” začala som sa vypytovať.

„Asi prišli, pretože sme ťa našli alebo zase špehujú a prišli z Funemu,”pri tom názve som sa uškrnula. Wiliam tiež.

„Je to miesto cez ktoré musíš prejsť , tak ako k nám cez ITEN. Oni ho majú v západnej časti lesa a my vo východnej. Pri bráne stoja strážci, aby tam Muajovia nemohli vojsť. Niekedy ťa zoberiem k nám ,” usmial sa.

Keď už spaghetty boli hotové vytiahla som morcadelu a kečup.

„Ktoré?” opýtala som sa , zatiaľ čo sa mi nedarilo otvoriť morcadelu.

„Morcadelu. Môžem?” opýtal sa a ukázal na morcadelu.

S radosťou som mu to prenechala a on to poľahky otvoril.Jurovi som dala tiež morcadelu a išla som mu to zaniesť.

Zaklopala som na jeho dvere. Keď sa neozýval, tak som vošla som. Ako zvyčaje bol pri počítači a slúchadla mal na ušiach. Poklepala som mu po pleci a ukázala na jedlo. Urobil si miesto a tam si položil tanier a viac mi nevenoval pozornosť.

Keď som schádzala dole, Wiliam si už nakladal druhý tanier. So zvihnutým obočím som sa na neho pozrela.

„Nemôžem?” spýtal sa s plnými ústami spaghiett ,zohnutý nad tanierom so spaghettami.

„Môžeš, daj si koľko chceš,” zasmiala som ,keď som ho videla si naberať ešte viac.

Zobrala som si svoj tanier a začala jesť. Po chvíli som mala sucho v hrdle.

„Dáš si niečo na pitie,”spýtala som sa ho.

Prikývol. Išla som do špajze zobrať Gemerku a naliala do vysokých pohárov so slamkou. Wiliam zapil posledné spaghetti a poďakoval sa. Potom sa už iba pozeral ako ja dojedám posledné spaghetty.

„Za chvíľu pôjdem,” oznámil a začal umývať riad.

„Nemusíš umývať,” a keď neprestal, nechala som ho .

Boli už skoro tri hodiny a mama zatiaľ neprišla. Dala som Wiliamovi bundu a vyprevadila ho von.

Keď som išla upratať neporiadok v obývačke začal zvoniť mobil zdvihla som ho a ozval sa v ňom ženský chrapľavý hlas.

„Prídi do západnej časti lesa , Erika . Inak už neuvidíš svoju mamu.”

„Nie ,Erika! Nechoď sem!” počula som jej hlas v pozadí.

Mobil mi vypadol z ruky a hovor sa ukončil. S roztrasenými rukami som vybehla a vošla Jurovi do izby. Ešte ani nezjedol spadhetty ,takže robil niaku prácu do školy. U toho som pomoc hľadať nemohla.Chcela som zavolať Wiliamovi ,ale uvedomila som si ,že nemám jeho číslo .Budem sa musieť spoľahnúť na seba.Vystrela som sa ,zobrala bundu a zamierila k lesu.