4. kapitola Prehliadka

                                                                         Škola Elementov

                                                                   4.kapitola- Prehliadka

„Začneme s rybníkom, ok?“ spýtala sa a vykročila po chodníku, ktorý viedol za dievčenský internát. „Počula som,“ povedala Elisa, „že v tom jazere je aj zlatá rybka.“

„To je nezmysel,“ povedala som jej.

„Prečo? Čo ty vieš? Možno sa niekomu ukáže,“ usmiala sa.

„Ach, ty...“ prišli sme ku rybníku.

„Pozri, vidíš tie lekná v strede jazera?“ opýtala sa ma.

„Hej a čo s nimi?“

„Pozorne sa pozeraj a všimni si niečo nezvyčajné,“ usmiala sa na mňa.

Zafúkal jemný vetrík a odrazu sa lekná vznášali nad hladinou jazera. Pozrela som sa na Eli s otázkou v očiach. Mala vystretú ruku pred sebou a pomaly ju dvíha.

„To ty?“

Prikývla a spustila ruku. Lekná dopadli na hladinu so sotva počuteľným „člup“. Usmiali sme sa na seba a nejako som vedela, že budeme priateľky.

„Poď, pôjdeme k aréne.“

Vybrali sme sa po chodníku, ktorý podľa Eli viedol ku aréne.

„No, tak tu to je,“ ukázala na obrovskú kruhovú stavbu, ktorá sa podobala na štadión ale kruhový.

„Čo myslíš, čo tu budeme robiť na tej hodine duelov, Eli?“ spýtala som sa jej.

„Asi trénovať boj a potom naostro proti ostatným živlom. Už len z toho názvu niečo podobné vyplýva, nemyslíš?“ zdvihla obočie.

Pokrčila som plecami a povedala: „ Čo ja viem? Kašlime na to aj tak sa to zajtra dozvieme,“ usmiala som sa na ňu.

„Mám nápad,“ zrazu povedala Elisabeth. „Poďme sa pozrieť na kone, čo ty na to?“ nadšene sa pozrela na mňa.

„Kľudne ale potom sa pôjdeme mrknúť aj na psy, ok?“

Prikývla. Obišli sme arénu a vykročili po chodníku. Po chvíli sme prišli pri park s fontánou.

Po obvode boli kvety a medzi nimi z každej svetovej strany vstup. V strede parku bola poschodová fontána a na vrchu bol chrlič v podobe labute, ktorá mala zobák dohora a chrlila z neho vodu.

„Tento parčík je podľa mňa takým stredom celého areálu, že?

„Tak to ti ja neviem,“ zasmiala som sa.

„Budeme sem chodiť na prestávky, čo myslíš? Mohlo by to byť super.“

„Môžeme, ale budeme to stíhať?“ pochybovala som.

„Ale hééj,“ zatiahla s nervóznym úsmevom.

Neďaleko zaerdžal kôň.

„Počuješ?“ spýtala som sa jej. Prikývla a rozbehla sa smerom ku stajniam.

„Pohni kostrou, Lena!“ so smiechom na mňa cez plece zakričala.

„Veď už idem,“ zamávala som jej, že ju dobehnem.

Keď som vstúpila, zacítila som v nose pach koňov a čerstvého sena. Vedľa seba boli boxy s koňmi asi so všetkými plemenami. Elisa hladkala pysk svetlo-hnedej kobyle.

„Volá sa Lucy,“ oznámil nejaký hlas. Strhli sme sa. Vo vzdialenom kúte postávam nejaký chalan.

„Čaute, ja som Daniel. Vy ste tu nové, však? Ja chodím do druhého a môj živel je zem,“ oznámil.

„Ja som Elisabeth a toto je moja priateľka Lenka,“ predstavila nás. Zdvihla som ruku na pozdrav.

„Teší ma. Viete jazdiť?“ opýtal sa.

„Mám dva roky za sebou a najradšej jazdím parkúr,“ oznámila mu Eli.

„Ja nie, mám skôr slabosť pre psy,“ povedala som.

Prikývol a obrátil sa smerom k Eli.

„Dáme závod?“ zdvihol jedno obočie a usmial sa.

Zazrela som na jeho obočie. Vždy som chcela vedieť dvihnúť jedno obočie.

„Prečo, nie?“ prijala výzvu.

„Vyber si koňa, ja ti idem po výstroj,“ ponúkol sa Daniel. Otočil sa a odišiel niekam dozadu.

Pomaly som si ho prezrela. Mal rozopnutú hnedú košeľu s krátkym rukávom, krátke nohavice a žabky. Aj ja ako neskúsený jazdec som vedela, že to asi nie je najvhodnejšia kombinácia na jazdenie.

Blond vlasy mal prifarbené hnedým melírom. Z diaľky som si všimla, že mal hnedé oči.

„Naozaj chceš ísť závodiť? Môže sa to vôbec? Haló, počúvaš ma?“ prišla som k nej a zamávala jej rukou pred očami.

„He?“ nechápavo na mňa hľadela.

„Čo si sa doňho tak rachla, že si ma prestala vnímať?“ smiala som sa jej.

„Prestaň!“ priateľsky ma buchla do ramena.

„No, čo si mám o tom akože myslieť?“

Nestihla odpovedať , lebo sa k nám kráčal Daniel a v rukách mal sedlo, uzdu a ešte niečo.

„Vieš si dúfam koňa pripraviť na jazdu, že?“ spýtal sa jej.

„Čo som nejaký neandertálec?“ vysmiala ho.

Zobrala nejakú kefu a začala ho kefovať.

„Ja vás teda nechám,“ usmiala som sa na nich a pobrala sa preč.

„Lenči?“ zavolala na mňa Elisa.

„No?“ otočila som k nej hlavu.

„Vidíme sa,“ zamávala mi.

„Jasné,“ odkývala som jej.

Zamierila som k útulku pre psov.