2. kapitola Príchod

                                                                      Škola Elementov

                                                                     2.kapitola-Príchod

„Vstávaj, spiaca krásavica!” zvolal nejaký hlas. Pomaly som otvorila oči. Spoznala som Maxima. A za ním stála tá najkrajšia budova aké som kedy videla.

Mohutné mahagónové dvere, slabo žltý náter a balkón na streche. A to bol len zlomok jej krásy.

Keď som vystúpila, zaliala ma vôňa rozkvitnutých kvetov a letného vánku. Zhlboka som sa nadýchla a usmiala sa. Tak tomuto sa povie škola, pomyslela som si.

Maxim ma zavolal nech idem za ním. „Pekné, že?” Prikývla som. „Tak poviem ti čo a ako a pôjdeme na prehliadku školy, dobre?”

Ani nečakal na odpoveď a pokračoval:„Najprv ťa povodím po škole, nech sa tu trochu zorientuješ a potom pôjdeme na registráciu.”

Otvoril dvere.„Toto je vestibul a z tadeto sa dostaneš skoro všade. Je tu riaditeľňa, zborovne, triedy aj prechod do jedálne ale dá sa do nej dostať aj zvonka.

Tu sú vlastne len tri ročníky. V prvom sa naučíš základy všetkého. V druhom, nazývaného aj pokročilý sa učíš ovládať ďalšie elementy ku ktorým máš najbližšie. A v treťom ti pridelíme partnera a s tým budeš pilovať svoje aj jeho schopnosti na najvyššiu možnú úroveň.

Čakajú ťa na konci každého ročníka skúšky, ktorými keď prejdeš postúpiš do ďalej ale keď nie, opakuješ ročník.”

Prešli sme po chodníku a dostali sa k ružovej budove s francúzskymi oknami.

„Toto je dievčenský internát a tam naproti,„ukázal na opačný koniec záhrady, ponad parčík s fontánou„sa nachádza chlapčenský.

V súčasnosti tu je okolo 350 ľudí a z toho 150 chlapcov, 150 dievčat a 50 ľudí ako personál.”

Sprisahanecky sa ku mne naklonil a zašepkal:„V skutočnosti sa asi nikto nestará všetkých spočítať ale to je len môj názor.” Žmurkol na mňa.

„Máme tu listnatý a ihličnatý les, stajňu s koňmi a pri nich je útulok pre psov a mačky. Jazierko s rybkami je za dievčenským internátom.” Dvakrát zazvonilo. „To už je toľko hodín? No nič. Poď ideme ťa zaregistrovať.”

Vybrali sme sa smerom ku škole.„V tejto budove je aj zdravotná sestra a tam my ideme,” informoval ma. Vyšli sme hore schodmi a zabočili doprava. „Tu to je.” Usmial sa a zaklopal na biele dvere s červeným krížom. „Ďalej!” ozvalo sa spoza dverí. Vstúpili sme a otočila sa k nám bruneta s hnedými očami, bielym melírom a milým úsmevom.

„Ty si Lenka?” spýtala sa ma.

„Áno.” Povedala som.

„Tak posaď sa na stoličku a chvíľku počkaj, dobre moja?” Prikývla som a sadla si.

Zrazu začali po miestnosti lietať veci. Uhla som sa pred zablúdeným perom a nechápavo civela na sestrin chrbát. Po chvíli všetko ustalo a ona sa ku mne otočila.

Usmiala sa a povedala:„Ty si ešte nevidela užívateľa elementu pri práci?” Pokrútila som hlavou.

Zasmiala sa a povedala:­„Maxim Ti nič neukázal?”

Spomenula som si na to ako lietal pred oknom a povedala som:„Vlastne som ho videla lietať.” Sestra sa zasmiala a otočila k Maximovi.„Vážne? Tak to máš šťastie ,že si nehavaroval. ” A smiala sa na celé ústa. Keď sa dosmiala ospravedlnila sa.

„Prepáčte. No, dobre keď sme si to vyjasnili môžeme začať s registráciou? Budeš mi odpovedať na otázky a ja ti z toho vyrobím takú zdravotnú kartu.” Usmiala sa ešte väčšmi a spýtala sa:„Začneme?” Prikývla som a začala odpovedať.

„Meno a priezvisko?” „Lena Backová.”

„Vek?” „15”

„Rodinný príslušníci ,ich mená aj vek” „Mama Sabína Backová 38 a sestra Brigita Backová 17.”

„ A otec?” „Zomrel.” Smutne sa na mňa pozrela a pokračovala.

„Element?” „ Pravdepodobne voda.” Prikývla.

„Teraz spravíme pár meraní pásu, rúk a tak ďalej, dobre?”

Keď sme skončili, povedala:„Tu v tejto obálke máš mapku školy, rozvrh, kartu a zoznam profesorov, ktorý ťa budú učiť aj s ich odbormi.”

„Ďakujem,” povedala som jej. Usmiala sa. „Choď sa teraz vybaliť a zoznám sa so školou ,zajtra ti začína vyučovanie.” Otočila som sa ku dverám a zistila, že Maxim tu nie je. Vyšla som a stál tam. Opieral sa o stenu a pozeral rovno pred seba. Keď som vyšla, otočil ku mne hlavu.

„Čo, bála si sa ,že som odišiel?” zasmial sa. „Tak poď, odprevadím ťa na izbu. A aby som nezabudol máš aj spolubývajúcu a ruksak ťa tam už čaká.”

V duchu som si povzdychla. Ten nejako veľa zabúda a usmiala som sa.