SachikoSutori

2. kapitola

Publikované 23.01.2015 v 20:55 v kategórii Xeria, prečítané: 290x

Ahojte :)) ďalšia kapitolka o Alexii a Mesinoch. Dúfam ,že sa vám bude páčiť a príjemné čítanie prajem :) Čítanie sú otvorené dvere do kúzelného sveta. (François Mauriac)

Na druhý deň ,keď som prespala u Ayi, som išla naspäť do školy. Prechádzala som okolo hangára a chvíľu sledovala ako niekoľko mesinov štartuje na priskumný let. Vrátia sa okolo večera, a potom píšu môjmu ocovi hlásenia.

Pomaly som vchádzala so rozsiahleho areálu školy. Arieál školy bol stavaný aj na ochranu. V podzemí školy sú tunely kde by sa zmestila celá kolónia. Škola je otvorená neustále a môže tam ísť hocikto. Cez noc sa škola zamiká ale brána zostáva otvorená. V strede areálu je štvorlístová fontána na ktorej si rada čítam a len tak rozmýšľam.

Často sme tam so záhadným chalanom sedávali keď sme ešte chodili do škôlky. Pozerali sme sa na oblohu a často hádali čo kdo vidí v oblakoch. V tedy som bola šťastná a rada.

Všetko sa pokazilo keď raz neprišiel na naše stretnutie. Mali sme sa stretnúť tu pri fontáne a ísť na zmrzlinu. Čakala som na neho. Čakala,čakala a čakala.... a on neprišiel. Neprišiel ani po hodine a čakala som na neho až do večera. Musel po mňa prísť otec. Doma som vôbec nespala. Na druhý deň som tam išla zas. Aj teraz som čakala ,ale neprišiel. Zaspala som na fontáne a zobudila sa až doma. Zbehla som dole za ocom a spýtala či nevie kde býva ten chlapec. On iba povedal ,že mám na neho zabudnúť. Zvláštne bolo to ,že som na neho zabudla.

Teraz sa mi všetko znova vynorilo akoby z úzadia mozgu a všetko čo sme prežili som zažila ešte raz.

Ani som si nešimla ,že sedím na fontáne a plačem. Zazvonilo a ja som si uvedomila ,že to zvoní na hodinu . Rýchlo som si utrela slzy a rozbehla sa do triedy.

Mali sme matiku ,ale ja som vôbec nedávala pozor. Rozmýšľala som nad ním. Nemohla som sa zbaviť myšlienok na neho. Hľadala som signály prečo vtedy neprišiel na naše stretnutie. Jediné čo sa mi vynára v mysli to že mi neustále hovoril ,že som výnimočná. Prosím vás, ja? Nikdy som nič nedokázala a vždy všetko vzdám predtým ako sa začnú.

Cez prestávku ku mne obrátili Marion s Erikom. Sedia predo mnou a ja sedím sama.

„Čo ti je?” opýtala sa ma Marion :„ celú matiku si nevnímala.”

„Nič mi nie je,” usmiala som sa čo najpresvedčivejšie ,ale hádam že sa mi to nepodarilo.

„Neklam, viem že nevieš klamať,” zamračil sa na mňa Erik.

„Erik, vážne mi nič nie je. Len som si na niečo spomenula.”

Uvedomila som si ,že Erik ani Marion ho nepoznali ,takže by to nepochopili. Po chvíli ,čo sa mi zdala ako nekonečná sa ozval znova zvonček. Všetci sa postavili a vydali sa do tréningovej miestnosti. Och, nechcem tam ísť. Zase ma chytí ten zvláštny pocit ako vždy ,keď sedím v mesinovi. Dúfam ,že dnes si dáme iba dve hodiny teórie.

Hneď ako som vošla do miestnosti som si uvedomila,že to tak nebude. Došľaka! Nikdy nebude po tom čo ja chcem. Nikdy... dokonca ani oco mi nikdy nesplnill to čo som si želala. Ale pomaly som si na to začala zvykať.

„Dobrý deň, študenti. Takže dnes si dáme obidve hodiny tréningové. Blížia sa skúšky na otestovanie vašich doterajších schopností na mesinoch. Snažte sa aby ste teraz získlai dobre hodnotenie a mali tak väčšiu šancu stať sa pilotom mesina....”

V tomto duchu prebiehalo celé SNM (simulácia na Mesinoch). Ja som sa na rad dostala až ku koncu prvej hodiny.

„Takže ako posledný pôjdu: Alexia,Lala , Laro, Martin a Chloe. Vy budete mať potápanie. Mali sme si doma naštudovať kombinácie takže dúfam ,že budúcu hodinu sa vystriedate. Dáme si tieto hodiny dokopy a bez prestávky aby ste sa čo najlepšie pripravili. A nechcem počuť žiadnu jojkanie.”

Ako to dopovedal triedou sa nieslo nesúhlasne prnčanie ,ale o chvíľu prestalo. Myslím ,že si uvedomili že ak chcú byť pilotmi musia tu nachytať dobré body.

Sadli sme si do simulátorov. Goblin zapol simuláciu a celý simulátor sa rozsvietil. Položila som si ruky na páky, nohy na plochu a simulátor sa mi zapichol do ruky. Skúsila som sa hýbyť.

Goblin mi dal priestor na skale. Super. Možno to bude ľahšie. Keďže som včera bola u Ayi nestihla som sa naučiť kódy ale pozrela som si učebnicu a niake zapamätala.

Hneď ako som začal dávať prvú kombinácia zasiahol ma ten pocit ,brucho mi zovrelo v krči ale snažila som sa to prekonať, aby Goblin nič nezbadal. Takže kombinácia na... au... potápanie bola mysli,mysli...

Pamätám si ju ! Myslím že to bolo : PK01. Hneď ako som to vyťukala sa Mesin zatriasol a na nohách sa mu objavili plutvy.

„Výborne slečna Alexia. Teraz sa pokúste plávať,” vyrušil ma Goblinov hlas.

Zoskočila som zo skaly a pristála vo vode. Trochu som narazila o hladinu vody ale inak to bolo v pohode. Zadala som kód 9723 a Mesin sa pomaly začal hýbať.Museli ste mať čistú myseľ inak by číselný kód a ani nič s Mesinom nefungovalo. Prekonala som kŕče v bruchu a sústredila sa. Pozorovala som ryby vo vode ,keď v tom ma vyrušil Goblinov hlas. Znova. Ten učiteľ by sa mal naučiť dávať niake signáli ,že ide hovoriť.

„Výborne Alexia. Vyplávajte na hladinu, prepnite do režime lietania a vráťte sa tam kde ste začali.”

Pomaly som vyplávala na hladinu a zadala kód 0276 na vypnutie režimu plávania a rýchlo dala kód 182 na lietanie a vyletela som na skalu. Potom už simulátor zhasol a s ním pominula aj nevoľnosť.

Keď som vyšla z Mesina všetci na mňa pozerali nejak divne. Potom mi Marion ukázala nech sa obzriem. Chloe,Martin dokonca aj Laro a Lala ešte neboli v režime plávania! Všetci boli iba vo vode ale nehýbali sa čím klesali ku dnu.

Goblin ma pochválil a potom im nadiktoval kód na plávanie torchu nazúrený. Všetci ho naťukali a už plávali potom ich Goblin odpojil a všetci vyšli von akurát keď zvonilo.

„Dáme si prestávku ,ale iba 5 minút. Chloe,Martin,Laro a Lala mali by ste si naštudovať teóriu.”

„Prečo nie aj Alexia?” spýtal sa Laro.

„Pretože ona to spravila bez pomoci,” odvetil a dôraz dal na slovo pomoc.

Marion, Erik a ja sme si išli sadnúť na naše normálne miesta na tejto hodine a rozprávali sme sa ,keď zrazu zase prišla tá nevolnosť. Chytila som sa silno zabrucho a nedala na sebe nič poznať. Marion sa rozprávala s Erikom takže som im iba povedala ,že idem na WC. Rozrazila som dvere na záchodoch ,našťastie tam nikto nebol, a utekala na záchod. Nebolo mi na vracanie iba ma napínalo. Bol to hrozný pocit. Počula som ako zazvonilo ,ale nemala som chu vraciať sa naspäť do triedy a počúvať tie otázky.

Neviem ako dlho som tu bola keď zrazu niekto zaklopal na dvere kabínky.

„Alexia?Si tam?” opýtala sa Marion.

„Čo je?” opýtala som sa jej.

„Mala by si sa vrátiť do triedy. Už začala hodina a Goblin sa na teba pýta. ”

„Ešte chvíľu,” odvetila som jej.

„Alexia? Je ti ... čo?” počula som klopanie na dvere a potom som videla už iba ničotu.


Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



ahojte :) Všetky články sú autorsky chránené ,tak prosím nekopírovať a nesťahovať. Ďakujem