1.kapitola Záhadná návšteva

Videla som ho prichádzať. Mal bielu mikinu, černe adidasky a na hlave čierne slnečné okuliare. Presne som vedela po koho prišiel. Po mňa.

Len nedávno som zistila, že mám schopnosť ovládať vodu. Prišla som na to ,keď som mala horúčku a súrne som sa potrebovala napiť vody. Z ničoho nič sa nado mnou vznášal pohár s čistou vodou. Zľakla som sa. Nikto v mojom okolí to nedokázal. A predsa som bola ja tá „vyvolená” čo to dokázala.

Zaklopal na dvere. Kedže nikto okrem mňa nebol doma, musela som ísť otvoriť.

Opieral sa o zárubňu dverí a keď som otvorila zahľadel sa na mňa a spýtal sa:„Ty si Lena Backová?” Prikývla som. 

„Som tu aby som ťa priviedol na našu školu Elementov. Vieš ovládať vodu, však? Nechápavo som naňho pozerala. Po dlhej chvíli mi došlo ,že sa pýta na moju schopnosť.

 „Áno, ale...” „Výborne!” Usmial sa.„Tak poď, ideme v ústrety tvojmu novému životu. Oh, aby som nezabudol, do školy si máš zobrať len to najnutnejšie. Veci na oblečenie a všetko okolo toho tam už máš.” Začala som krútiť hlavou. To nie je možné! Aby som opustila mamu a sestru?! To v žiadnom prípade!

Zavrela som mu dvere akurát vtedy ,keď sa chystal vkročiť do nášho domu. Zamkla som a utekala sa zavrieť do izby. Práve keď som išla zastrieť okno, vznášal sa pred oknom ako nejaký bezkrídly anjel. Prudko som mykla závesmi. Zaklopal na okno. Raz, dvakrát, trikrát a potom prestal.

Počula som ,ako zdola niekto odomyká dvere. Pozrela som sa na hodiny. 14:30. Mama by sa už mala vrátiť z práce.

Zbehla som po schodoch a naozaj, ale viedla so sebou toho s mikinou.Vykríkla som. Obidvaja sa na mňa pozreli.

„Ahoj, zlatko. Pozri koho som našla stáť pred dvermi.” Milo sa na mňa usmiala. „Mamííí´... Prečo si ho zavolala dovnútra?”

„Prečo?” Zavrela oči akoby silno rozmýšľala. Keď ich otvorila, povedala:„Lebo stál pred dvermi?” Zasmiala sa. Odrazu zvážnela. „Poď sem k nám a sadneme si. Choď zatiaľ, čo sa ja prezlečiem, spraviť mladíkovi kávu.” A pobrala sa do spálne prezliecť.

Vrhla som naňho vraždiaci pohľad. Vzdychla si a išla uvariť tú prekliatu kávu. Doniesla som ju do obývačky ,kde už sedeli mama aj ten chalan. 

„Cukor alebo mlieko?” spýtala som sa ich. 

„Mlieko,” povedal chalan. 

„Zlatko, mne len horkú.” Prikývla som a naliala mlieko do kávy návštevníka.

„Tak, teraz dovoľte aby som predstavil. Som Maximilián Hunter. A som takpovediac „zháňač” talentov. Chodím po svete a zháňam, objavujem a privádzam do našej školy Elementov.”

A prečo ste tu?” spýtala sa mama. „Lebo som si všimol, že tu máte člena rodiny, ktorý dokáže ovládať element,” odpovedal a pozrel sa na mňa. „Lenka?” Prikývol.

Mame sa doširoka roztvorili oči a povedala:„Ale to nie je možné...” Nadšene som na ňu pozrela ale mama ešte neskončila:„ Element mala byť Brigita.” Nechápavo som na ňu pozerala.Brigi?

Mama pozrela na mňa a začala mi to opatrne vysvetlovať:„Vieš zlatko, otec bol tiež element.” Smutne si hľadela dole na zložené ruky.

Slova sa ujal Maximilián:„Na 90% sa dedí element na prvorodeného potomka. Ale len 5%-ná je pravdepodobnosť ,že element zdedí druhý potomok.” 

„A zvyšných 5%?” spýtala som sa. 

„Nezdedí nikto nič”

„Zlatko, chceš tam ísť? Lepšie povedané je ,že tam musíš ísť aby si sa naučila ovládať svoje schopnosti,” prihovorila sa mi mama. „Neboj sa. Ja alebo Brigita ti to vôbec nebudeme vyčítať.” Usmiala sa na mňa.

Obrátila som pozornosť na Maximiliána.„Koľko mám na rozmýšlanie?” Pozrel na svoje hodinky. „Asi tak tri hodiny.”Prikývla som a išla do svojej izby.

Sadla som si do tereckého sedu na posteľ a vybrala fotoalbum.Na prvej som ja ako mimino. Na ďalšej som ja, Brigi ktorá mala 2 roky, smejuca sa mama a otec, ktorý havaroval keď som mala rok.

Vôbec si ho nepamätám. Keď som sa naňho spýtala Brigi len sa smutne usmiala a objala ma. Cítila som ako mi po tvári tečú slzy. Utrela som si ich opakom dlane. Rozhodla som sa.

Vybrala som zo skrine ruksak a hodila doň obľúbené zelené hviezdičkové pero, morsku hviezdicu Molly, fotku na ktorej sme všetci štyria, malovatká a ešte pár zbytočností. Posledný krát som sa pozrela na izbu a zavrela dvere.

Zbehla som po schodoch a zamierila do obývačky. Ostalo ticho akoby uťal. Pozerali na mňa.

Mama sa postavila, podišla ku mne a objala ma. Cítila som ,že sa snaží zadržať slzy aby som sa necítila previnilo. Odtiahla som sa a usmiala sa na ňu. Odprevadila nás ku dverám a mávala mi. Zamávala som jej a nastúpila do strieborného Citroena.

„Rozhodla si sa správne.”Unavene som prikývla.„Chceš si pospať?” spýtal sa. Znova som prikývla. Skrútila sa na bok a pozerala von z okna. Zachvíľu som zaspala.