SachikoSutori

1.kapitola

Publikované 22.07.2015 v 13:10 v kategórii Nádej, prečítané: 244x

Ahojte :)) po dlhej dobe som konečne niečo napísala resp. dopísala lebo som to začala písať ešte v marci. :P Príbeh je o jednom dievčati na strednej škole . Dúfam že sa Vám to bude páčiť :))

To snáď nemyslí vážne! Rozíde sa so mnou cez správu na Facebooku? Po dvoch mesiacoch čo sme boli spolu mi iba napíše „je koniec” ? No mňa vystre. A že budeme kamoši? Ako sa to dá? Posadím sa na posteli a začnem plakať. Všetko je zle. Všetko.

Ráno sa zobudím ,zabalená v prikrývke. V noci som musela asi zaspať a mamka ma musela zakryť. Pozriem sa do zrkadla a vidím moje oči. Cez noc riadne opuchli. Idem do sprchy a keď z nej vyjdem začnem sa chystať do školy. Zvyčajne si nedávam mejkap ,ale dneska ho potrebujem.

Otvorím dvere na izbe a zakričím na mamu. Ako zvyčajne sa neozýva. Vojdem do spálne a zobudím ju.

„Koľko je hodín?” opýta sa rozospato.

„Zachviľu bude sedem,” odpoviem jej a vytratím sa z izby.

V kuchyni si spravím desiatu a napijem mlieka. Mama sa zatiaľ obliekla a robí si tiež obed do roboty.

„Dneska prídem neskoro tak ma nečakaj.”

„Dobre. A zavezieš ma do školy,prosím? ” opýtam sa jej.

„Jasné,” usmeje sa a pokračuje v príprave obeda.

Mama pracuje ako asistentka v nejakej veľkej firme ,ktorej názov si nikdy nezapamätám. Ešte si zbehnem do izby po sluchátka a idem čakať von. Mama zachviľu vyjde z domu a zamkne za sebou dvere. Otvorí dvere na aute a obidve nastúpime. Naštartujeme auto a vyrazíme do školy.

Som prváčka na strednej. Ako asi väčšina ľudí sa teším na strednú... Nový ľudia, nová škola a učitelia. No ale keď som tu nemyslím ,že je to až tak super. Nový spolužiaci sú v pohode. Hneď na začiatku roka sa to podelilo na skupinky kto sa s kým baví a kto nie a kto iba predstiera priateľstvo.

Myslíte si ,že keď prídete na strednú hneď s niekym začnete chodiť a padnete si do oka hneď na začiatku školského roka. No u mňa to nebolo neviem či u ostatných to funguje.

Jediného chalana ,ktorého som kedy mala mi práve včera napísal ,že je koniec. Keď si na to spomeniem zase sa mi chce plakať a plakať dokým by sa mi už nedalo plakať alebo by mi došli slzy. Viem ,že je to nemožné ale práve teraz cítim ,že to možné je.

Spoznali sme sa v januári ,tak hneď po prázdninách. Sedel v kreslách na chodbe a čítal tam knižku. Ja som práve vchádzala do chodby so spolusediacou ,ktorá je aj moja kamarátka. Ako naschvál som sa musela šmyknúť na mokrej podlahe a letela som na zem. Akoby sa dalo čakať náraz o zem riadne bolel. Ten chalan ,ktorý tam sedel sa iba odvrátil od knižky, pozrel na mňa a iba sa uškrnul a zase sa vrátil ku knižke. Videla som ho iba okrajovo ,ale všimla som si ten úškrn. Rýchlo som sa postavila a napochodovala za ním.

„Prečo sa uškŕňaš? Nemohol si mi radšej pomôcť vstať?” vyrútila som na neho.

Odvrátil pohľad od knižky a usmial sa na mňa. Práve tento úsmev ma odzbrojil. Bol to ten najkrajší úsmev aký som kedy videla. Keď som si ho lepšie pozrela vyzeral naozaj suprovo. Mal modré oči ,také po ktorých som vždy túžila a blond vlasy mierne kučeravé.

Neuvedomila som si ,že sa červenám až keď mi začalo byť horúco. Rýchlo som sa otočila išla si po veci ,ktoré mi pri páde spadli a zase sa s Reginou pobrali do triedy.

Ako sme sa vzdialili od tej chodby Regina začala rozprávať o tom chalanovi.

„Ella len mi nepovedz ,že si sa doňho zamilovala .”

Ja som na ňu iba vyvalila oči ,kým začala znova rozprávať: „Neskrývaj to. Videla som ako si hneď očervenela,” začala sa podozrievavo usmievať ,ale viac už v tejto téme nepokračovala.

Takto sme sa prvý krát stretli potom sme niekedy narazili na seba na chodbe , ale to som vždy odvrátila zrak. Po týždni som si na facebooku našla od neho žiadosť o priateľstvo. Vedela som že to je on podľa jeho profilovky. Asi ju mal dosť aktuálnu ,pretože fotka odpovedala tomu čo som ja videla naživo. Nakoniec som mu to potvrdila a tak sme si začali písať. Niekedy sme sa stretli na chodbe a len tak sa rozprávali. Ani neviem ako k tomu došlo a začali sme spolu chodiť. Cez víkendy sme chodili na prechádzky alebo do reštaurácií (kde vždy platil on). Minulý týždeň keď bolo už krajšie sme boli na korčuliach a všetko sa mi zdalo v pohode. Smiali sme sa ,rozprávali a bozkávali.

Niečo sa muselo asi stať keď za ten čas stihol zmeniť svoj postoj ku mne. Bude ťažké vyhýbať sa mu v škole, keď vždy sme na seba narazili aj keď sme nechceli. Keby ho teraz stretnem ,nevydržala by som to a asi by som z tade ušla.

Mama zaparkovala pred bránou školy ,kde sa už študenti ponáhľali do školy, pretože za päť minút zvonilo. Rýchlo som sa s mamou rozlúčila a utekala do školy.

„Kde si toľko bola??” pýtala sa ma hneď Regina.

„Ahoj. Viezla ma mama,” odpovedala som jej.

Rýchlo som si vyložila veci na prvú hodinu, vytiahla mobil a pozrela či náhodou nenapísal ,že iba žartoval.

Nič som nenašla. Zhnusene som odhodila mobil na koniec lavice.

„Čo sa ti stalo Ella? Máš úplne opuchnuté oči,” vyzvedala Regina.

Pred odpoveďou ma zachránila profesorka ,ktorá práve vošla do triedy.

Regina mi poslala lístok:Nevyhneš sa odpovedi.

Povzdychla som si ,ale prikývla som.

Po hodine som Regine všetko vyrozprávala. Niekedy dobre padne mať sa komu vyspovedať. Vypočula ma a mne bolo o trochu lepšie.

Dneska sme boli celý deň iba v triede tak som na neho nenarazila na chodbe a do triedy neprišiel.

Po škole som išla aj Reginou na pizzu, aby som sa že vraj odreagovala a nemyslela na neho. Nebudem klamať ,padlo mi to dobre. Kecali sme o všetkom možnom a smiali sa.

Potom sme išli ku mne domov a tam si spolu spravili úlohy.

Ella? Nemohla by som u teba prespať?” opýtala sa.

Hmm. Jasné.”

Smutno sa usmiala preto som sa jej spýtala: „Stalo sa niečo?”

Sklonila hlavu a iba pokrútila hlavou ,že nie.

No taak. Veď vidím ,že nie si v pohode. Čo sa stalo? Unavila som ťa mojím kecaním?”

Nie. Len nechcem ísť domov. Tak môžem?” usmiala sa.

Jasné, ale aj tak si budeš musieť ísť domov po veci.”

Mohla by ma zviesť tvoja mama? A mohla by som tu byť týždeň?”

Jasné. A ak to nebude vašim vadiť ,tak áno.”

Ďakujem si super,” hodila sa mi do náruče ,tak som ju iba objala.

O deviatej prišla mama a zobrala Reginu k jej rodičom po veci. Mamina nič nehovorila tak to asi bude v pohode ,že tu bude. Ja som jej zatiaľ prezliekla obliečky na mojej posteli.

O pol hodinu prišli aj s veľkým kufrom.

Páááni ,ty sa k nám sťahuješ?” doberala som si ju.

Uškrnula sa. „Len aby som ti tu nezačala liezť na nervy.”

Pochybujem. Nechceš niečo na jedenie?” usmiala som sa na ňu.

Pôjdem sa najprv vybaliť ,ďakujem.”

Poď budeš u mňa. Vyprázdnila som ti jednu skriňu ,ale musím ti povedať ,že to nebolo ľahké,” uškrnula som sa.

Zasmiala sa a zobrala si kufor a vyniesli sme ho do mojej izby.

Večer som zaspávala s pocitom ,že to nebude až také zlé a že vždy je nádej ,že sa to zmení.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



ahojte :) Všetky články sú autorsky chránené ,tak prosím nekopírovať a nesťahovať. Ďakujem