SachikoSutori

1.kapitola

Publikované 06.12.2014 v 22:00 v kategórii Xeria, prečítané: 290x

Ahoj :)) Konečne som napísala ďalšiu časť tak dúfam že sa bude páčiť. Ďakujem ;)

Keď som sa vrátila domov ( vlastne je to veľký apartmán a otec sa tu zriedka ukáže, takže je celý môj) byt bol opäť prázdny. Veď iné som nečakala.

Niekedy som sa tu cítila osamelo a smutne.

Mala som aj malú sestričku , ale tá bývala vždy u opatrovateľky a už si ani nepamätám kedy naposledy som za ňou bola. To priznanie ma zosmutnilo ešte viac. Bude mať 2 roky , a dúfam že si na mňa ešte spomenie.

Mala by som to napraviť, povedala som si, a to hneď .

Vzala som si naspäť bundu a vykročila na chodbu. Zamkla som dvere a vyrazila dole schodmi.

Na ulici skoro nikto nebol, nebývame vo veľmi rušnej časti. Keby ste bývali blízko hangára , tam vždy nájdete niekoho aj o polnoci.

Teraz bolo 15:45. Dúfam ,že Anne nebude spať. A ak áno zostanem pri nej dokým sa nezobudí.

Zazvonila som pri svetlo ružovom dome a z okna vystrčila hlavu opatrovateľka.

Keď ma uvidela , usmiala sa a naznačila mi aby som išla ďalej.

Odomkla som si bráničku a vošla do nádhernej záhrady.

Aya , opatrovateľka, pestovala hrozne pekné kvety. V jej záhrade by ste nenašli jedinú chybu na kvetoch alebo jeden druh kvetu ,ktorý nemá zasadený.

Vždy som sem rada chodila a trhala kvety. Vtedy som bola šťastná. Hrala som sa tu na princeznú a princa. Niekedy som sem niekoho doviedla a opýtala sa ho či nechce byť princ. Niekedy prikývol a niekedy nie. Na toho chlapca si už moc nepamätám ,dokonca ani meno. Iba si vybavujem ,že mal hnedé vlasy ,ktoré som na ňom zbožňovala. Myslím že odišiel na Xeriu, ale nie som si istá . Keď som sa niekedy opýtala otca kde je ,povedal mi že mám na neho zabudnúť. A aj som zabudla.

Aya už stála vo dverách a vyčkávala. Ja som odtrhla jednu ružu, tak aby som sa nepichla na tŕni, a išla som s ňou za Ayou.

„Ahoj Alexia. Poď Anne sa práve zobudila a myslím ,že by ťa aj rada uvidela, ” privítala ma Aya.

„Dobrý deň,” pozdravila som sa jej :„Ďakujem,” vošla som do izby a rýchlo sa vyzúvala.

Keď som vošla do obývačky Anne sa pozerala z poza dverí a hanbila sa. Keď ma uvidela

,zvýskla a rozbehla sa za mnou. Pri bežaní spadla ,ale hneď sa postavila a bežala ďalej.

„Aleja!” zvýskla a ja som sa rozosmiala a zároveň rozplakala.

Aleja ma volá preto, pretože nevie ešte povedať x.

„Prečo plačeš?” spýtala sa ma Aya.

„Ja som si myslela ,že na mňa zabudla,” povedala som medzi zvlikmi a Anne krútila hlavičkou zboka nabok ,až som si myslela ,že jej odpadne.

„Ne,” povedala Anne.

Usmiala som sa a zobrala ju na ruky.

„Bol tu oco?” spýtala som sa Ayi.

„Nie . Odvtedy čo zomrela tvoja a Anneina mama a priviedol ju sem ,nie.”

Smutne som sa usmiala. Nečudovala by som sa keby vôbec nevedel ,že má dcéry.

Zobrali sme Anne do kuchyne a ja som ju išla kŕmiť výživou a Aya zatiaľ pripravovala čaj pre nás obe.

Potom som s ňou išla na prechádzku aj s kočíkom.

Prešli sme popri hangáry, letisku a zamierili do parku. Tam sa Anne chcela so mnou hojdať na hojdačke.

Prikývla som ale pod podmienkou ,že sa bude pevne držať. Horlivo prikyvovala.

Sadla som si na hojdačku ,Anne si posadila do lona ,rýchlo sa pevne držala a už sme sa hojdali. Najprv pomaly a potom rýchlejšie.

Neskôr sme išli na kolotoč a točili sa až sa nám obom krútila hlava a smiali sa.

Je fajn odreagovať sa aspoň nachvíľu a oddýchnuť si od Mesinov. Neviem prečo ,ale sú mi moc nepohodlní . Každý vraví aké je to super ho riadiť ,ale aj to cítim inak . Áno so rada keď ho pilotujem ,ale .... neviem ako to mám opísať. Je to taký zvláštny pocit.

Keď už sme sa vybláznili ,pobrali sme sa naspäť k Ayi.

Ona už mala nachystaný obed (oneskorený) a ja som sa zase usmiala. Ako dlho som už nemala normálna obed?

Anne som si položila do lona a začali sme spolu jesť hranolčeky so syrom. Dávala som jej malé kúsočky a ja som jedla rýchlo ,pretože som bola hladná.

Zjedla som všetko sama až na malé hranolčeky čo som dala Anne.

„Dala by si si ešte?” opýtala sa ma Aya.

„Prosím.”

Dala by ďalšiu porciu a ja som sa snažila dať aj Anne najesť. Nakoniec sme už obe nevládali a posledný hranolček sme si dali napoly a naraz zjedli.

Keď sme poupratovali po skoro večeri ,išla som sa ešte s Anne hrať.

Keď sme piekli pizzu v malej kuchynke , prišla za nami Aya a spýtala sa ma či by som tu nechcela prespať.

„A mohla by som?” spýtala som sa ,zatiaľ čo Anne horlivo prikyvovala.

„Jasné,” odpovedala mi:„ Nevidíš aká je Anne z teba šťastná keď tu si?”

Anne stále prikyvovala a ja som sa nad tým pousmiala. To je moja malá sestrička.

Okolo ôsmej bola už Anne unavená tak sme sa išli okúpať spolu. Naplnili sme si plnú vaňu, tak aby si Anne mohla sadnúť a neutopiť sa, a vošli do nej. Hodila som do vody kačičky a rybky a hrali sme sa na kráľovstvá.

V jednom kráľovstve žili kačičky nad vodou a v druhom kráľovstve rybičky pod vodou.

Boli to nepriateľské kráľovstvá a stále bojovali. Vždy vyhrali kačičky (to boli Annine) a rybičky prehrali (moje) . Raz sa nakoniec len vynorila zlatá rybička a priplávala za kačičkami ,ktoré si hoveli na brehu a opaľovali sa . (Pri tomto som sa musela zasmiať a Anne sa na mňa škaredo pozrela. No ,nechcela som jej kaziť ilúzie ,že kačičky sa opaľujú.)

Zlatá rybička im povedala:„Splním vám 3 priania a budeme mať mier.” Žiadna z kačičiek to nechcela až raz prišiel vodca a do zlatej rybky sa zamiloval. Prijal ponuku ,ale on tie priania nevyužil. A rybička aj s Kačičkou žijú až dodnes aj so svojimi tromi želaniami.

Keď príbeh skončil voda bola už studená ,tak sme rýchlo išli von a zababušili sa do osušiek.

Obliekli si pyžamá a išli do postele . Aya mi pripravila posteľ vedľa Anninej postieľky ,takže som bola pri nej keď zaspávala a pozerali si navzájom do očí a mali nevyslovený dialóg.

Nakoniec Anne zavrela oči a zaspala.

Ja som nemohla zaspať a iba som sa prehadzovala.

Rozmýšľala som na rôznymi vecami. Prečo otec sem nechodí ? Veď je to jeho dcéra. Prečo ma tu mama nechala ,tak samú? Prečo sa v Mesinovi cítim tak čudne? Prečo sa dokážem odreagovať iba s Anne? To je vlastne fajn ,pretože nikto iný si nezaslúži môj úsmev ( možno až na Erika a Marion oni sú fakt super ,ale nedokážem pri nich vypnúť) a ešte záhadný princ. Zaspávala som s pocitom ,že nikdy neodišiel a teraz by bol pri mne.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



ahojte :) Všetky články sú autorsky chránené ,tak prosím nekopírovať a nesťahovať. Ďakujem